Najhodnotnejší výkon podujatia  na 1500 v.sp.  zaplával a prvenstvo v kategórii juniorov 15 - 16 ročných si odniesol,  v novom najlepšom osobnom výkone Filip Lányi, keď sa mu podarilo zdolať aj dospelých  účastníkov.  Filip zlepšil svoj najlepší osobný čas o 33 sekúnd.

Olívia Šprláková  Zmorová  pri víťaznom výkone na 1500 v.sp. v kategórii 13 ročných zlepšila svoj osobný najlepší výkon o  40 sekúnd a za slovenským rekordom žiačok zaostala len o 6 sekúnd. Veríme, že sa jej pri nasledujúcom štarte podarí tento rekord pokoriť. Okrem toho Olívia vyhrala svoju kategóriu aj na 400 metrovej trati.

Medzi 14 ročnými stála na najvyššom stupienku v disciplíne 800 v.sp. naša  Dominika Šišková , ktorá sa inokedy špecializuje najmä na prsiarske disciplíny .

V kategórii 13 ročných  dievčat obsadila striebornú priečku vo svojom  „osobáku“  Rebeka Buková.

Naše 11 ročné dievčatá Katarína Lopatková a Natália Ertlová si vybojovali na 800 metrovej trati zlatú a bronzovú medailu v najlepších osobných výkonoch.

Chlapci sa tiež snažili.

Jakub Jánsky vyhral medzi  13 ročnými 1500 v.sp.  a na 400 metrovej trati vyplával striebro.

Medailovú žatvu našich plavcov zavŕšil  tretím miestom  12 ročný Oliver Švec  tretím miestom na 800 v.sp. .

V Považskej Bystrici  sme dobre odštartovali začiatok sezóny  a veríme, že sa bude našim plavcom dariť v celej sezóne 2018/ 2019.

Dve strieborné medaily zo Sydney 2000 sú jej najväčším úspechom i trpkou spomienkou. "Po druhom striebre som chcela byť prvá. A to som vtedy ešte nevedela, že už nikdy nebudem tak blízko zlata,” spomína slovenská legenda a dnes mama na plný úväzok.

Chýba vám plávanie?

Nie. Viem, že toho bolo dosť. Povedala to moja myseľ i telo. Mám iné priority a starosti. Urobila som maximum pre to, aby mohli byť Slováci na mňa hrdí. Odišla som s čistým štítom a žiadnymi dlhmi. Som spokojná.

Idú potomkovia – Karolína a Michal – vo vašich plaveckých šľapajach?

Kari je veľký športovec. Pláva, behá, skúša atletiku. Je jej všade plno. Miškovi hovoríme bezpečnostný technik. Musí to mať pod palcom. Má štyri roky, uvidíme, čo ho chytí.

Zrejme popri nich nemáte veľa voľného času…

Som mama a rozvážač po krúžkoch na plný úväzok (smiech).

Spomienky na výnimočnú kariéru ešte nevybledli?

Nespomínam si na detaily, ale hlavné momenty vidím aj teraz veľmi dobre.

Cítili ste pred barcelonskou olympiádou, že Československo prežíva svoje posledné dni?

Ani sme to poriadne nevedeli. Viac sa to začalo rozoberať až na jeseň toho roku. Vôbec som nepremýšľala nad tým, že to bude posledná spoločná olympiáda. Moja rodina je československá, dosť sme to doma riešili.

S akými pocitmi?

Zdalo sa nám to neuveriteľné, nemysliteľné. Vraveli sme si, že sa niečo také neudeje.

Bolo náročné sa v 16 rokoch dostať do československej reprezentácie?

Myslím si, že my, Slováci, sme to mali náročnejšie.

V čom?

Poviem to takto: keby boli dvaja plavci s rovnakými časmi a jeden by bol Čech a druhý Slovák, z centra prípravy v Prahe by vybrali Čecha. Slovák musel byť lepší.

Vy ste sa týmto náročným sitom poľahky predrali…

Mala som výhodu, lebo plávanie je merateľný šport. Tí, ktorí sa venovali tímovým športom, mali nevýhodu.

Pomohol vám vznik Slovenského olympijského výboru?

Z hľadiska pozornosti určite áno. Nemali sme toľko výrazných športovcov a ja som bola vychádzajúcou plaveckou hviezdou spoločne s dvojnásobným juniorským majstrom Európy Marcelom Blažom. Spoločne sme išli aj do Barcelony na olympiádu. Čo sa týka financií, to bol boj aj naďalej.

Prečo?

Lebo po vzniku Slovenskej republiky išlo dotovanie športu od štátu opačne – dole z kopca a platí to dodnes. U nás prebehla privatizácia a príspevky smerovali len do futbalu a hokeja. Malé športy to mali a stále majú náročné.

Chodili ste ako 16-ročné dievča po Barcelone s otvorenými ústami?

(smiech) Áno, ale bolo to krásne. Hviezdy, ktoré som si vystrihovala a lepila, sa zrazu stali mojimi kolegami či dokonca súpermi. Napríklad Matt Biondi, Alexander Popov, Jenny Thompson či Franziska van Almsicková.

Bol to váš najsilnejší zážitok?

Jasné. Sledovala som ich, čo robia, ako sa pripravujú. Všetko bolo veľké. Raz sa mi však stalo, že som skoro zmeškala štart na sto metrov znak.

Čo sa stalo?

Nenatlačila som sa do autobusu, ktorý šiel z dediny do plaveckého areálu. Ďalší šiel o 20–30 minút neskôr a na bazén som prišla s vyplazeným jazykom.

Do Atlanty 1996 ste odchádzali podstatne skúsenejšia a s iným renomé. Aj ambície boli pochopiteľne vyššie, nie?

V tom čase som už plávala v USA. Bol to pre mňa prelomový rok. Urobila som riskantný krok. Kto to urobil, vie, čo to obnáša. Prvý rok bez rodiny a nejakej pravidelnej internetovej komunikácie bol veľmi náročný. Nemala som na výber, lebo doma na Slovensku to bolo o ničom. Bolo to lepenie diaľkového štúdia v Bratislave s plávaním a tréningami v Trnave. Povedala som si hop alebo trop. Škoda, že som neodišla o rok skôr…

Domnievate sa, že by ste útočili na medailové priečky?

Áno. V tom čase sa neplávalo semifinále a ja som trikrát skončila v B-finále. Bola to veľká škoda. Mala som vyššie ciele, chcela som zabojovať o medaily. Oplakala som to. Podobne ako Atény o osem rokov, kde som síce vo finále bola, ale chcela som viac.

V Atlante vám medailový útok nevyšiel. Cestu za ďalším vám skomplikovali zdravotné problémy v roku 1999. Ako k nim došlo?

Z ničoho nič. Ešte v marci som ukončila štúdium ako najúspešnejšia plavkyňa v NCAA. Tvrdo som trénovala a žhavila som telo. O to rýchlejšie sa moja štítna žľaza zbláznila. V apríli som stanovila jeden zo svetových rekordov, v júni som nevedela vstať z postele. Triasla som sa a nikto nevedel, čo so mnou. O štítnej žľaze sa vtedy toľko nevedelo a nebolo to rozšírené.

Mali ste predtým výraznejšie zdravotné problémy?

Tým, že som sa narodila predčasne a bojovala o život už na začiatku a bývala som veľmi chorľavá, to možno vo mne vybublalo až neskôr. Trojmesačný výpadok spôsobil, že mi zo 65 kíl svaloviny zostalo len 55 kíl kostí. K tomu ešte rozrezaný krk kvôli vyoperovanej štítnej žľaze a lieky, ktoré jej prácu nahrádzali.

Verili ste, že sa vám podarí vrátiť sa do vrcholnej formy?

Som typ človeka, ktorý drie. Choroba ma nakopla. Hoci človek nevie, čo príde, hodila som problémy za hlavu a pozerala som sa len dopredu. V decembri, po zhruba dvoch mesiacoch prípravy, som získala medaily na ME v krátkom bazéne. Vtedy som vedela, že je to dobré.

Dávali ste si pred olympiádou v Sydney nejaké ciele?

Nevedela som, čo mám čakať. Časy neboli zlé, cítila som sa fajn. Mala som pocit vnútorného pokoja.

Z čoho vyplynul?

Že aj keď sa mi nepodarí vyhrať alebo získať cenný kov, budem pokojná. Urobila som pre to maximum a viac sa nedalo. Bola to akási ospravedlnenka pre mňa samotnú. Ostatným som sa ospravedlňovať nemusela. V tomto musí byť športovec sebec. Ak si pripustí tlaky z okolia, je zle. V Sydney som na seba nevyvíjala tlak. Žiadne musíš, stačí môžeš. Problémy so zaspávaním? Vôbec, spala som ako medveď celé hry. Nemala som nervy, hlava bola čistá.

Zdá sa, že vám uvoľnený prístup pomohol. Ako si spomínate na dve striebra zo Sydney?

Bola som vo svojej alfa hladine. Psychické uvoľnenie a rýchle plávanie vypálilo výborne. Prvá strieborná medaila bola skvelá. Prežívala som veľkú eufóriu. Bol to krásny moment, keď sa zaligotala na mojom krku na stupňoch víťazov. Zakrývala bolesť na duši, ktorou som si prešla i jazvu na krku, ktorá ma zdobí. Druhé striebro ma po dohmate hnevalo. Zlato mi ušlo o osem stotín. Dobiehala som súperky, síl bolo dosť, keby bol cieľ trošku ďalej. Večná škoda.

To bol moment, keď ste boli k olympijskému zlatu najbližšie. Nikdy sa už nezopakoval…

S odstupom času som bola s dvoma striebrami veľmi spokojná. Nemusela som mať nič. Vtedy človek netuší, že už žiadnu olympijskú medailu nezíska. Dvojky mi boli súdené.

V Sydney ste si splnili sen a získali olympijskú medailu. Išli ste do Atén s jediným cieľom – získať zlato?

Áno, ale žiaľ som si nakládla na seba taký tlak, že som ho neuniesla. Urobila som to presne opačne ako v Sydney. Tam som išla s uvoľnenou hlavou a vyšlo to. V Aténach som chcela na vrchole kariéry dosiahnuť najväčší úspech. Chcenie bolo silnejšie ako pocit. Zostala som v kŕči a nebola som v psychickej pohode. To sa odzrkadlilo na výsledkoch.

V ktorej disciplíne ste boli najbližšie k medaile?

V Aténach?

Áno.

Tam som vôbec nebola blízko. Do motýľkarskej stovky som vkladala najväčšie nádeje. Keď mi to nevyšlo, medailová bublinka spľasla. V ďalších dňoch som bola demotivovaná. Potom prišla krauliarska dvojstovka, ale tá mi už bola v 28 rokoch pridlhá. A keď to nevyšlo ani na polovičnej trati, prišli slzy.

Považujete Atény 2004 za najväčšie sklamanie v kariére?

Kdeže. Veď som bola šiesta či siedma na olympiáde. Kto si také niečo môže povedať?

Ale chceli ste viac…

Iste, bola som sklamaná. Viac som to však pociťovala v Pekingu 2008, kde som sa trápila vo vojne technológií plaviek i so zdravotnými problémami.

Čo sa stalo?

Roztrhla som si rameno po páde zo schodov a šesť mesiacov pred olympiádou mi diagnostikovali celiakiu.

Tušili ste v Pekingu, že sa blíži koniec?

Cítila som, že ťahám za nesprávny koniec povrazu. Išla som nasilu. Nebavilo ma to a nenapĺňalo. Z radosti sa stal boj. Chcela som to nejako doklepať, čo je zlý postoj.

Po materskej dovolenke ste sa do plaveckého kolotoča vrátili so snahou zabojovať o šiestu olympiádu – Londýn 2012. Prečo to nevyšlo?

Priznám sa, že som sa veľmi vrátiť nechcela. Mojou túžbou po narodení Karolínky bolo najmä schudnúť z 95 kíl späť. Bola som veľká, ľudia ma nespoznávali (výbuch smiechu). Je pravda, že vidina šiestej olympiády tam bola. Nemala som však finančnú podporu ani známych, ktorí by mi dcéru postrážili, preto som trénovala len v obmedzenom režime na 50 metrov voľným spôsobom.

Mrzí vás, že to nevyšlo?

Jasné, ale neriešim to. S manželom sme plánovali rodinu. Vedela som, čo ma čaká. V roku 2012 to bolo už len oficiálne vyhlásenie. Pre mnohých býva prvý deň po oficiálnom konci kariéry náročný. Po nalinkovanom živote príde prázdno. Tým, že som končila pozvoľna, zvládla som to v pohode.